Stretávka ASR v roku 2002

Skoro úplne tak ako vtedy - začiatkom júna 1989 z piatka na sobotu, keď sme sa spolu so svojimi spolužiakmi z fakulty zabávali v reštaurácii Zlatá Lipa pri príležitosti oslavy úspešného ukončenia štúdia. A trvalo to celých 12 rokov od posledného stretnutia v jeseni 1990, kým sme sa dočkali. Ale stalo sa !
12.–13.10.2002 sa uskutočnilo úplne spontánne stretnutie absolventov odboru ASR'89 v Belušských Slatinách na chate Matador - bez príležitosti oslavovania okrúhleho jubilea - proste len tak!

Sobota 12.10.2002 bol dosť škaredý, chladný nepríjemný deň, ako stvorený na papučkovú kultúru a pozeranie telky pri čaji s rumom. Cestou autom po Považí boli viacerí z nás doslova znechutení tým neprestávajúcim daždom, ale iba do chvíle, kým sme pri odbočke z hlavnej cesty na Mojtín nezbadali smerovku „ASR'89" a šípku, kade ísť. Je to naozaj pravda – po toľkých rokoch zase spolu !
Keď sme prišli na chatu a ubytovali sme sa, zistili sme, že už je nás tam viac a určite sme len privítali pozvanie Igora Viskupa na úvodný pohárik (alebo aj dva) domáceho páleného. Keďže táto stránka existuje, inteligentnejší si domyslia, že metylom nás Igor neotrávil a jeho slivovica bola skutočne chutná. Postupne prichádzali ďaľší, stále sme však boli samí chalani. Až keď prišla prvá zo zástupkýň nežnejšieho a určite aj krajšieho pohlavia Ľubka P., boli sme veľmi radi, že to nebude iba pánska jazda. Samozrejme potom Ľubku doplnili a prišli aj Elenka, Gabika, Tánička a druhá Gabika. Stretnutia sa celkovo zúčastnilo 21 asrákov. A takmer s nami boli (len sa im v Blave pokazilo auto) Sáška Boriová a Editka Raczová. A aby sme nezabudli, veľmi s nami chcela byť aj Blanka Pazúriková a Maja Móricová, ale im to nevyšlo.
Kým sme sa stihli porozprávať a navečerať, je jasné, že sme absolvovali niekoľko ďaľsích úvodných pohárikov a o 18. hodine začala večera : predjedlo, potom vývar a záverom vynikajúce morčacie prsia s hranolkami a ryžou. A samozrejme dezert – TORTA ASR'89!
Ďalej už pokračovala zábava. Spomienky, trocha nostalgie, nejaké tie pochválenia sa úspechmi, rodinou alebo aj posťažovania sa na životné pády a omyly. Rozhovory väčšinou spoločné, tie vážnejšie aj medzi štyrmi očami. K tomu všetkému ešte nevtieravá kulisová hudba a u poniektorých rozhovory pokračovali pri tanci.
Je chvályhodné, že nám unikla aj politika a zápas roka s Anglickom vo futbale. Vtedy boli pre nás iné priority ... Atmosféru dotvárali fotky, ktoré sme si priniesli - aj nové, aj tie spoločné zo starých časov, ktoré nám budú pripomínať naše krásne študentské zážitky. A samozrejme všade prítomné víno, fernet, vodka, nealko, ale i slané pečivo na zahryznutie.
Uvoľnenejšia zábava pokračovala hlboko po polnoci, keď sme mnohí tancovali až do rána do pol piatej. Jedine malú Elenku s veľkými ambíciami ani tí najkrajší asráci a najlepšie elánovské slaďáky nedokázali vytiahnuť na tanečný parket.
Poslední odchádzali spať o pol šiestej, niektorí mali trochu aj obavy, aké náročné bude ráno, ale našťastie vytancované a vyskákané hodiny zabezpečili, že nakoniec nemuseli siahať ani po práškoch proti boleniu hlavy. A potom už raňajky, lúčenia, podania rúk, objatia, ale aj rozlúčkove pusy s nádejou, že to nebude trvať zas tak dlho, kým sa opäť stretneme ...

V tejto chvíli sa patrí ďakovať. V každom prípade Ľubovi Červenému za bezchybnú organizáciu, jedlom a nápojmi preplnené stoly a celkovú starostlivosť, Peťovi Olexovi za nekonečné množstvo organizačno-technických mailov, Ľubovi Mazánovi za prvotnú ideu usporiadania stretávky a za vytvorenie tejto webovej stránky, Rišovi Jajcayovi a Milošovi Plesníkovi, že prišli aj napriek tomu, že na druhý deň cestovali mimo republiku. Elenke Štúrikovej za to, že sa kymácala 18 hodín z Holandska, Gabike Mlynárovej za tortu ASR a za hudobnú produkciu, ktorá bola vynikajúca, Ľubke Pálenkárovej za cédečko Tiny Turner, ktoré bolo v „kurze", dievčatám vôbec za to, že nám skrášľovali životné prostredie a že na rozdiel od našich iných rovesníčok hádam ani vôbec nestarnú. A iste aj Sáške a Editke, ktoré si - ako nás informovali - pripili na naše zdravie v pokazenom aute. Poďakovať však musíme všetkým, ktorí aktívnou účasťou prispeli k tomu, že akcia sa naozaj vydarila.

Mnohým z nás, keď v nedeľu nastupovali do auta a odchádzali domov, bolo trocha smutno, čo nespôsobilo len daždivé počasie. V sobotu a v nedeľu nadránom sme sa totiž znova cítili ako 24-roční. Skoro tak, ako vtedy ...