Stretávka ASR v roku 2004
Milí spolužiaci !
Už je to 15 rokov, čo sme prevzali z rúk najvyššieho vedenia fakulty diplomy a rozpŕchli sme sa do všetkých kútov Slovenska, ba i Európy. Patrí sa, aby sme sa po takomto období znovu stretli, zoznámili sa s našimi osudmi, pochválili sa úspechmi, niečo spolu zjedli, vypili a zatancovali si.
Hlavný organizátor Peťo Olexa vybavil v Horskom hoteli EVA miestnosť a ubytovanie na 23.-24. októbra 2004. Hotel sa nachádza v Juri pri Bratislave. Schádzať sa začneme v sobotu 23. októbra od 16:00. Slávnostná večera bude pozostávať z prípitku, predjedla a jedného chodu, spolu približne za 300 korún. Kto by chcel na chate aj prespať, je možnosť využiť štvorlôžkovú izbu (550 Sk za jednu izbu) alebo dvojlôžkovú izbu (800 Sk za jednu izbu). Prenájom miestnosti bude stáť 5000 Sk, čím viac nás teda bude, tým menej... ale nepriamu úmeru hádam všetci poznáme. Tešíme sa teda, že sa na jeseň opäť stretneme a že účasť bude ešte vyššia ako pred dvoma rokmi.
QUO VADIS, ASR'89 ?
15 rokov... Dosť dlhá doba na mnohé životné zmeny a udalosti a relatívne krátka doba, aby niekdajší spolužiaci zabudli na to, čo spolu na fakulte prežili, čo sa spolu navyvádzali a čo preskákali... Promovali sme v roku 1989. Aké sú vôbec naše osudy? Rozutekali sme sa do všetkých možných krajov, dokonca aj do iných štátov. Prežili sme úpechy i neúspechy, chytili sa životných šancí alebo ich aj úplne premárnili, zažili pocity obrovskej eufórie a šťastia, alebo aj totálneho sklamania, to všetko sa za ten čas mohlo stať. Kto sa teda kam posunul? Kto zostal vo fachu a pri profesii - automatizácii? Kto vôbec robí v informačných technológiach? Kto sa kedy oženil alebo vydal, prípadne rozviedol? Koľko máme potomkov? atď, atď... Na mnohé tieto otázky mohol dať odpoveď Meeting ASR89 - 2004.
23.10.-24.10.2004 sa uskutočnilo stretnutie ASR'89 po 15 rokoch v Horskom hoteli Eva vo Svätom Jure. Dva roky ubehli odvtedy, čo sme mali posledné stretnutie v Belušských Slatinách. Počasie nám na stretnutiach rozhodne nepraje, skoro tak ako minule, bol aj teraz sychravý jesenný deň. Tí, ktorí sa vybrali pešo hore do hotela z Jura, možno aj chvíľami nadávali na organizátora, ktorý sľuboval k hotelu pohodové vychádzkové tempo a ono sa dalo pri tom stúpaní aj pekne spotiť. Ďalšou okolnosťou, ktorá niektorých jednotlivcov možno primäla byť opatrnejšími, bola početná prítomnosť urastených a statných chlapov z Ruska a Moldavska, ktorí boli v hoteli ubytovaní. Našťastie nás recepčná upozornila, že nejde o povestné mafie z územia bývalého Sovietskeho zväzu, takže konflikt nehrozil.
Medzi prvými z nás prišli chalani: Peťo Olexa, Peťo Hanták, Ľubo Červený, Ľubo Egly a Fero Vasek, tak sa hneď na začiatku ešte v predstihu opäť stihli nejaké tie fernety, prípadne kombinované s burčiakom. Neskôr poprichádzali ďalší spolužiaci: Mário Varga, Maroš Matejovič, Gabika Ďurtová, Maťo Kozovský, Tánička Adamcová, Milan Čapský, Miloš Plesník, Peťo Kováč, medzi poslednými Ľubo Mazán a Gabika Mlynárová. Osobitne musíme spomenúť tých, ktorí sa pred dvoma rokmi nezúčastnili a tentoraz medzi nás zavítali: Vierka Lagovská, Rita Matusová, Sáška Boriová, Roman Tuchyňa, Jaro Slávik a Zdeno Böhmer. Celkovo sa nás zišlo 26, dokonca prišli medzi nás aj hostia najvzácnejší - spolužiačky, ktoré to rozhodne nemajú blízko ani do Bratislavy a žijú v Holandsku a v Rakúsku: Maja Móricová, Blanka Pazúriková a Elenka Štúriková (čerstvo vydatá, takže ak niektorí nestihli zablahoželať, ešte raz - gratulujeme !)
Kým začala večera, v debatných krúžkoch prebiehala čulá diskusia, nebol problém sa ani spoznávať, veď sme sa videli iba nedávno a skutočne objektívne treba povedať – nevieme ako to robia , ale naše baby rozhodne vôbec nestarnú! To skôr chalani, niektorí z nás majú už tých vlasov pomenej a kíl zase pribudlo. Pri večeri a prípitku sa ešte spomenuli tí, ktorí chceli prísť, ale sa ospravedlnili: Editka Ráczová, ktorá maródila, Ľubka Pálenkárová, ktorá bola práve s manželom v Brazílii, Zuzka Šúrová, ktorá sa ospravedlnila zo zdravotných dôvodov a poslala list s fotografiami, Radka Balážová, ktorá má maličké bábätko. Ospravedlil sa aj Rišo Jajcay z osobných dôvodov. A tu to môžeme aj bonznúť – podľa zdroja, ktorý nechce byť menovaný, pán Richard Jajcay údajne vstupoval práve vtedy do stavu manželského - tiež gratulujeme!
Po večeri už bola voľná zábava. A zase ako obvykle - s preplnenými stolmi, dobrotami aj z domu, vínom, fernetom. Fajčiari odbiehali dymiť tam, kde ostatným nemuseli prekážať. Po polnoci boli ozdobami tanečného parketu Majka Móricová, Elenka Štúriková, Gabika Mlynárová, Rita Matusová a Blanka Pazúriková. Svoje tanečné kreácie predvádzali Igor Viskup, Peter Kováč, Ľubo Mazán, Peťo Olexa a Fero Vasek. Poslední vytrvalci odchádzali spať ako obvykle o pol šiestej ráno. Napodiv väčšina sme boli ráno aj použiteľní (dokonca na šoférovanie domov) a ukázali sme hotelu, ako sa raňajkuje pekne po slovensky, keď sa hruškovicou končí deň a začína sa znova ráno. A na záver potom opäť rozlúčkové pusy a objatia.
...Dalo by sa písať viac o konkrétnostiach, ale tie zážitky a spomienky si každý nesie v sebe a možno ho oslovuje niečo iné. Pred 20 rokmi sme sa stretli v aule na Vazke na tzv. „Debilkurze". Pozerali sme vyplašene na seba v tej veľkej prednáškovej sále a vôbec sme nerozumeli slovám, ktoré za katedrou odzneli. Netušili sme, kto je dekan, prodekan, aký rozdiel je medzi fakultou a katedrou, máločo nám hovorili pojmy docent a profesor. Mali sme akurát 18, boli sme čerstvo dospelí a rozhodne presvedčení, že vieme, čo je život a pritom ešte ďalších päť rokov to pre väčšinu z nás bolo takéto skvelé:
- nemuseli sme nikoho živiť ani vychovávať
- nemuseli sme sa vyrovnávať s tým, čo sa nedá zmeniť
- nemuseli sme robiť kompromisy a už vôbec nie so sebou
- nemuseli sme pestovať, udržiavať, zveľaďovať partnerské vzťahy a nevedeli sme, aké to môže byť zložité
Dnes je všetko ináč. Nemôžeme mať ani rovnaký život, ani záujmy a možno nemáme ani rovnaké hodnoty. Ale máme spoločné „MY" tých posledných 5 rokov. 5 rokov, keď sme NEMUSELI. A to vôbec nie je tak málo, keď hocikto z nás môže odhodiť v našom kruhu tú masku seriózneho a zodpovedného vlastníka, konateľa, manažéra, programátora, učiteľa a na tých 10-12 hodín byť znova SPOLUŽIAK alebo SPOLUŽIAČKA. Je skvelé, že to naše „MY" stále existuje a že určite jestvuje chuť a vôľa sa parkrát v živote s ním stretnúť, nostalgicky si zaspomínať, povzdychnúť, poddať sa aj náhlym a nečakaným zimomriavkam, alebo keď nás to veľmi premôže, vyroniť nejakú tú slzičku dojatia...